Veľké priateľstvo v 9. symfónii Ludwiga van Beethovena

Narodila som sa v poslednom roku minulého storočia. O päť rokov neskôr sa Slovensko narodilo do Európskej únie. Vyrastali sme spolu.

Spomínam si na máj v roku 2004, modrú zástavu so žltými hviezdičkami a veľkú radosť. Spomínam si na zvláštny detský smútok, keď si ujo na hraniciach nevypýtal pasy. Spomínam si na rok 2008 – rádio hlásilo, že máme krízu. Ale potom niekto povedal, že to spolu zvládneme. Spomínam si na veľký ohňostroj v roku 2009 a na papierik s číslom 30,1260, magnetkou prichytený na chladničke u starých rodičov. Spomínam si na slovné spojenie „jednotný trh“ a na jedného pestovateľa paradajok, ktorý mal kvôli niečomu ťažké srdce na Brusel. Dnes si už spomínam aj na nové tváre, ktoré k nám prišli cez more a na mnohé hlasy, ktoré o tom rozprávali. V pamäti sa mi vynára pohľad na prázdne ulice a spomienka na veselý deň, kedy sme nešli do školy kvôli vážnym ľuďom, ktorí sa stretli na summite pri Dunaji. Spomínam na Brexit, na sivé holuby na námestí, na ľudí v oblekoch a veľa tých hviezdičiek… A za tým všetkým hrá posledná časť 9. symfónie Ludwiga van Beethovena.

Keď som trochu vyrástla, zistila som, že na to „tmavomodré“ detstvo existuje veľa pohľadov. Euroskepticizmus, Euronihilizmus, Eurorealizmus, Eurooptimizmus… Stačilo si vybrať. A z mnohých sa odrazu stali politológovia, prognostici a veštci… Najprv ma vydesili niektoré ich tvrdenia, že vedia, ako to s nami celé dopadne. A potom aj fakt, že im namiesto 9. symfónie hrá zvláštna politická kakofónia v rytme veľkých slov a prázdnych skutkov.

Nechcem sa rýpať v politike, lebo k nej jednak nemám fundovane, čo povedať, nehodí sa to sem a pozorujúc mnohých dospelých, nadobúdam pocit, že sa z takých rečí len ťažko vymotáva. Myslím si, že my potrebujeme rozprávať o čomsi celkom inom… napríklad o myšlienkach skrytých za ľúbivými tónmi Ódy na radosť a o tom, čo bolo niekde na našom počiatku. A tu vôbec nejde o prepiatosť. Ide skôr o nevyhnutnosť.

Doviedla ma sem moja chabá znalosť  nemčiny. Keď som hľadala pôvodný názov symfónie, ktorá je zároveň európskou hymnou, v  názve Ode an die freude som si splietla slovo „freude“ so slovom „freunde“ a z „radosti“ sa na krátku chvíľu stali „priatelia“. Slovník ma rýchlo utvrdil v tom, že Ódu na radosť nikto nepremenoval. Ak sa však pustíte do jej podrobnejšieho skúmania, zistíte, že tieto dve slová sú si významovo oveľa bližšie, než by sa dalo čakať.

Veľmi stručne z pôvodu Európskej hymny: Text (nájdite si ho, preložte, prečítajte…) tejto oslavnej piesne napísal v roku 1785 Friedrich Schiller  ako báseň s pôvodným názvom „Ode an die freude“ (Óda na radosť). V roku 1823 hudbu skomponoval už spomínaný Beethoven, ktorému sa Schillerove myšlienky bratstva a jednoty veľmi zapáčili. No a v roku 1985 ju predstavitelia členských štátov prijali za oficiálnu hymnu Európskej únie. Totiž, tiež kvôli myšlienkam…

A práve o myšlienky ide! Lebo myšlienky hýbu svetom. Práve v nich sa nachádzajú mnohé nové zrodenia, aj konce. Myšlienky stoja za najväčšími úspechmi, aj ranami ľudstva. Aj mnohé, dnes odsudzované politické systémy mohli začať myšlienkou, ktorá od koreňov vôbec nemusela byť zlá (ťažko hovoriť o dobrom a zlom). Dobré myšlienky zlyhávajú na svojom prevedení. Zlyhávajú ľudia.

Proces je nasledovný: Otcovia myšlienky nechajú zapustiť korene. A idea začne rásť. Pri jej raste sa striedajú mnohí, ktorí sa o ňu starajú a bojujú za ňu – privádzajú ju k jej prevedeniu a pestujú jej skutočnú podobu. A keď je myšlienka naozaj zrelá, aby mohla priniesť ovocie, dejinná skúsenosť ukazuje, že sa až príliš často niečo pokazí. Existujú najmenej dva scenáre: 1. Myšlienka v povedomí ľudí ochorie, skrúti sa a prinesie pokazené, alebo žiadne ovocie. 2. scenár – a to je ten, s ktorým sa dnes tak často potýkame: Na pôvodnú myšlienku sa pomaly zabudne, no ďalej sa nasilu bojuje za jej prevedenie. A možno už viete, čo je to za pohromu, keď ľudia žijú, zastávajú svoje pozície, spravujú posty a vykonávajú svoje povolania bez skutočného vnútorného presvedčenia a motivácie. Potom sa len plátajú diery a okolo nich ostávajú často len oči pre plač.

Prečo Európska hymna? Myslím si, že nesie jednu vzácnu myšlienku. Tu treba upozorniť, že sa jedná o myšlienku s obzvlášť veľkými rizikami, lebo okrem toho, že by sme na ňu moli zabudnúť, je tu ešte jedna, možno dokonca oveľa väčšia hrozba – že by sme ju mohli nesprávne pochopiť. Myšlienka sa volá PRIATEĽSTVO. Veľké priateľstvo. Čo je na tom také mätúce?

Nie len priateľstvo medzi štátmi, ale aj priateľstvo ako medziľudský vzťah, býva vo všeobecnosti často zle chápané. Opieram sa o myšlienku C.S. Lewisa, že skutočné priateľstvo je založené na princípe rôznorodosti a pokory: Každý z priateľov je hrdý na to, že môže byť priateľom takých jedinečných ľudí a v ich prítomnosti si zároveň uvedomuje svoju vlastnú svojráznosť. A práve cez priateľstvo sa tak ukazuje a napĺňa účel diverzity celého sveta. Keď som hovorila o hrozbe jeho nesprávneho výkladu, mala som na mysli práve fakt, že od pokory jednotlivca vo vzťahu priateľstva je naozaj len na krok k pýche skupiny a teda k istému elitarizmu.

Cestou naprieč dejinami zisťujeme, že práve pýcha skupiny je jedným z najväčších nepriateľov mieru.

Možno by sa veľmi dlho dalo diskutovať o tom, aká bola naozajstná prvotná myšlienka Únie a kam dospela dnes. Ja neviem nájsť presnú odpoveď. Som si však istá, že korene tejto myšlienky nemohli byť choré. Veď predsa vzišla po čase dlhej bolesti a trápenia. Vytvárali ju ľudia, ktorí na vlastnej koži zažili, ako hlboko dokáže ľudstvo padnúť. Vytvárali ju v čase, kedy všetci túžili po budúcnosti, v ktorej sa už nezopakujú obludné chyby, ani trýznivá bolesť a hrôza. Hodnoty ktoré do nej vložili neboli vzletným výmyslom, ale potrebou. A takúto myšlienku zasadili. Lenže čas plynul…

Euroskepticizmus, Euronihilizmus, Eurorealizmus, Eurooptimizmus… A kde sa dnes nájdeme my? S akým postojom máme pristupovať k tejto snahe o symbiózu národov? Možno nás občas premáha znechutenie. Mnohé nefunguje. Tlačí nás korupcia, problémy všedných dní, niektoré základné systémy sa ukazujú byť deravé a tí, čo mali naše prvotné idey a hodnoty strážiť, sa obracajú za vlastnou chamtivosťou. Stále platí, že právo na znechutenie je človeku v každom čase neodškriepiteľné. Lenže my omnoho viac než horlivých kritikov a skeptikov potrebujeme strážcov dobrých myšlienok. Kto iný potom Európe pripomenie, aká chcela byť?

Napokon, budúcnosť je predsa v našich rukách a o tom, aká bude, rozhodujeme každý deň. Európska únia si nevyhnutne potrebuje spomenúť na svoje prvotné myšlienky. Ochránili by nás pred imperializmom, vykorisťovaním, vzmáhajúcim sa extrémizmom a mnohým, čo nás dnes najviac tlačí a desí. My všetci potrebujeme vkladať za svoje všedné konanie idey a presvedčenia a dávať tak svetu zmysel. Len si predstavte, že by každý jeden človek, každý obyvateľ či politik niesol pri svojom každodennom živote a  pri svojej práci vedomie o svojom poslaní a vkladal myšlienku do svojich činov… Som si istá, že by dnes nebolo toľko očí pre plač.

Potrebujeme si spomenúť na to, čo bolo na začiatku zasadené. Nezáleží, ako dlho sme na tomto svete. Stačí sa opýta, pozrieť na nebo, alebo sa prejsť po kamenných kockách na námestí. Európske sivé holuby a slová Ódy na radosť nám pripomenú myšlienku veľkého priateľstva…