Tatérka Andrea Kopecká: Tetovanie je v prvom rade vizuálny jazyk

Čo by si chcela, aby ľudia o tebe vedeli?

Som mierne rozlietaná osoba, ktorá rieši súčasne dve okrajovo súvisiace práce. Obe sú kreatívne a čerpajú jedna z druhej inšpiráciu, stále sú to však dve oddelené línie.

Viem, že jedna z nich je tetovanie a zaujímalo by ma ako si sa k tomu dostala, čo ťa k tomu viedlo?

Bola to taká náhoda, nie som človek, ktorý by vyrastal v tatérskej komunite a od mladého veku k tomu inklinoval. Táto kultúra sa ma nedotýkala, ani som tetovanie nezažila. Jedno leto som bola pracovne v Amerike a bola to veľmi dobrá skúsenosť, tak som si povedala, že sa dám ako pripomienku potetovať, keďže sú tam všetci „pokérovaní“ – taký úlet. Keď som videla ako si tatér v štúdiu rozkladá všetky tie farby, tá jemná robota z ľuďmi, to ma na tom zaujalo. Je to aj zraňovanie, ale je to takisto jemné. Na to som si povedala „To sa musím naučiť!”. Kreslila som vždy a zdalo sa mi, že je to dobre použiteľné do života. Tá kresba, ktorú vytvoríš neskončí niekde v „šuflíku“, ale má hneď svojho majiteľa. Fascinujúca pre mňa bola tá použiteľnosť.

S akými požiadavkami za tebou chodia ľudia? Sú to konkrétne požiadavky ako „Chcem vtáčika” alebo prídu skôr s nejakou spomienkou a od Teba chcú aby si niečo vymyslela?

Je to úplne rozdielne. Sú ľudia, ktorí to majú do detailov premyslené so všetkými významami a farbami. Niektorí zasa prídu a vôbec nevedia, čo chcú. Chceli by pokérovať ruku a povedia „Niečo mi tam vymysli”. Tam je niekedy problematické nájsť spoločnú cestu, pokiaľ tých ľudí dobre nepoznám. Samozrejme, môžem im tam dať hocičo, čo by som dala sebe, ale je potom otázne, či sa s tým vedia stotožniť. Potom je tu prípad takých, čo prídu, vedia, čo by chceli a povedia mi, aké veľké to má byť, aký je za tým význam a nechajú ma urobiť to, ako chcem. Tak sa mi pracuje najlepšie. Rieši sa to na  termíne tetovania v konzultácii, kde to zákazník vidí a môže k tomu dať pripomienky, čím dôjdeme ku kompromisu, ako to nakoniec bude vyzerať.

Chodia za tebou ľudia, ktorí ešte nie sú zrelí na tetovanie? Vieš rozpoznať či by to ten človek ešte neľutoval?

Dá sa to vidieť keď si nie je istý návrhom, ktorý mu dám a nevie, čo by tam chcel. Len skúša a skúša – skúma každú linku – a nevie vysvetliť prečo. Vtedy takýchto pošlem ešte domov, nech si to premyslia a prídu, keď si to urovnajú. Potom samozrejme vek, tetovať sa môže dať človek po 18tke… Nápady by som si ale dobre nechala prejsť hlavou a ak je neistota, nechať si poradiť.

Vnímaš tetovanie ako okrasu alebo ako zaznamenanie spomienky, niečoho dôležitého pre jeho nositeľa?

Je to dekorácia, ide o dotvorenie tela. Je fajn, ak tam má niekto svoj význam, pretože tým je to tetovanie jedinečné preňho, ale je to v prvom rade vizuálny jazyk, ktorý komunikuje s okolím a ktorého význam ostatní nepoznajú. Tetovanie môže byť priamočiare, napríklad dátum, ale nie každý chce, aby význam jeho tetovania mohli odčítať z druhej strany chodníka. Každé viditeľné tetovanie vyvoláva množstvo otázok, niekedy aj neželaných, s tým treba rátať. Hlavne by malo spĺňať isté estetické parametre.

Odkiaľ berieš inšpiráciu na svoje tetovania?

Mám dve línie, jednu z nich čisto folklórnu (výšivky), začala som pracovať s našou folklórnou tematikou, pretože mi dáva väčší zmysel vytetovať si na telo niečo špecifické pre našu kultúru, ako dať si nejaké polynézske tetovanie. Výšivky sú niečo, čo vychádza z našich tradícií a zároveň ponúkajú mnoho kombinovateľných motívov, ktoré sú overené časom. Je to ale veľmi náročné, keďže je tam veľa bodkovania, krížikovania a počítania. Preto mám druhú líniu, akýchsi kreslených drapancov, kde ide čisto o moju rukopisnú kresbu, pri tých si oddýchnem 🙂 Kombinujem tam rôzne prvky maliarskej stopy, čo samozrejme vychádza z toho, čo som študovala. Veľmi ma nadchlo, keď som objavila tvorbu Ondrasha a Musu, že sa niečo také v tetovaní už dávno rieši a perfektne to funguje.

Okrem tetovania máš ešte aj druhú cestu – maľovanie… Z čoho vznikla táto cesta?

Maľbu som študovala na VŠVU v Bratislave a predtým som chodila na Šupku. Práve počas vysokej som sa začala učiť tetovať a postupne som objavovala spojitosť v mojom prístupe k obom médiám, ako sa navzájom ovplyvňujú. Jedna z vecí, ktorá tieto cesty spája, je to, že používam niektoré spoločné nástroje. Pri oboch používam handričku, pri tetovaní ňou utieram telo od farby a keď maľujem, používam ju na zmývanie nezaschnutej farby z povrchu plátna. Rozdielom je, že pri tetovaní ide o remeslo, jednotlivé zákazky, ktoré sú založené na kompromise s klientom, v maľbe postupujem slobodnejšie – podľa svojho vlastného programu.

Je tvoj zámer aby si vytvorila niečo pekné alebo je dôležitý význam?

Áno zaujíma ma estetická stránka, ale hlavne skúmam správanie plátna a farby v závislosti od témy, ktorú som si stanovila a snažím sa v nej dosiahnuť dobrý výsledok. Ten niekedy veľmi neviem ovplyvniť, maľujem totiž technikou, pri ktorej namaľovaný obraz prekryjem vrstvou farby a výsledok vidím až po jej zmytí. Často krát sa nepodarí dosiahnuť očakávané, ale veľakrát ma práve takáto náhoda privedie k niečomu novému.

Ľudia na obrazoch sú reálni alebo ich sama tvoríš?

Ide o reálnych ľudí, ktorých poznám, ale pracujem aj s anonymnými tvárami z internetu. Tieto tváre sa snažím vždy zakryť, lebo mi nejde o konkrétny príbeh, ale o ten čo sa odohráva na plátne. To nakoľko je tvár rozpoznateľná alebo zahalená farbou, je práve na náhode procesu, s ktorým pracujem.

Hovorila si o tvojej technike, mohla by si ju opísať podrobnejšie?

Ide o to, že namaľovaný motív prekryjem farbou, potom s ňou v procese schnutia pracujem, zmývam ju, a tým ovládam mieru prekrytia. S farbou pracujem ako so živým médiom a tieto vrstvy vnímam ako vrstvy kože. Obraz si privlastní portrét človeka. Je to tak ako pri tetovaní, ktoré ako jediné pracuje so živým materiálom, kde tú kresbu dáš do živej kože, kresba potom doslova ďalej žije s nositeľom a časom sa mení.

Dozvedel som sa, že si súčasťou umeleckej skupiny BAnda, mohla by si povedať o čo ide?

Som tam spolu s Janom Hrčkom, Michalom Turkovičom, Filipom Sabolom a Jakubom Hvězdom, všetci sme boli spolužiaci z ateliéru Ivana Csudaia na VŠVU. Základná myšlienka bola vytvoriť BAndu ako kapelu, keďže máme úplne odlišné vizuálne prejavy, iný program, takže ako v kapele s rôznymi nástrojmi dosiahneme synergiu. Na konfrontáciách a komunikácií týchto rozličných štýlov maľby sme založili výstavné turné po Slovensku a v Čechách. Teraz sa snažíme o posun ďalej a chceme v najbližších projektoch reagovať na témy mesta.

-Dušan Dobrík

foto: Facebook Andrey Kopeckej