Pohľady Tam a Späť III
Starí aj mladí, všetci spolu žijeme v jednom svete, v jednom meste či dedine a či chceme alebo nie, stretávame sa a komunikujeme spolu. Mne osobne sa nikdy nestalo, že by som mala pocit neznášanlivosti z ktorejkoľvek strany. Bola som presvedčená, že ak sa my mladí správame normálne a slušne, starší to prijímajú a často sa s nami radi porozprávajú. To všetko sú ale individuálne situácie; jednotlivci ktorých som stretla a s ktorými mám zážitky. Často sú to ale práve situácie kedy som vo väčšej skupine kamarátov, sme hluční, zabávame sa a rozmýšľam, čo si o nás tá babka na vedľajšom sedadle myslí. Zaradzuje nás medzi „dnešnú mládež“ (tú typickú, stereotypnú)? Lezieme jej na nervy? Alebo nás vôbec nerieši…
Vedomie toho, že aj ja raz budem stará, mi často uniká a zabúdam na to. Keď si porovnám seba a svojich starých rodičov, vidím veľké rozdiely no zároveň viem, že máme niečo spoločné. Pravdou však je, že tých rozdielov vnímam viac. Ťažko sa mi porovnáva s oveľa viac skúsenými ľuďmi, ktorí toho už majú tak veľa za sebou. Cítim sa oproti nim hrozne malá. No na druhej strane si pripomínam, že aj oni boli v mojom veku, aj oni zažívali to čo ja. V inej forme, v inej dobe, no zažívali. Fascinuje ma to a často sa o tom s mojimi starými rodičmi rozprávam a vypytujem sa ich na všelijaké príhody, pocity, či vzťahy. Radi mi o tom rozprávajú, no aj v tej konverzácií niekedy cítim to „jaaj, teraz je to úplne inak, vy si to už neviete predstaviť“. A občas si myslím, že to tak naozaj je. Naozaj vnímam moju babku ako moju babku, akoby taká bola odjakživa a tá mladá slečna o ktorej mi rozpráva alebo ju poznám z fotiek je niekto úplne iný. Nedokážem si to niekedy spojiť, až kým si to vedome nepripomeniem.
Veľmi sa mi páči predstava nejakého harmonického spolužitia, kde si my mladí vážime starších a starší nás naopak nechávajú byť trošku hlúpymi a neskúsenými a nevyčítajú nám to. Avšak často to tak nie je a stalo sa to skôr výnimkou. Prečo? Starší ľudia nám niekedy naozaj lezú na nervy. Možno že v bežnom živote si nemáme naozaj čo povedať (teraz hovorím o úplnom opaku a snažím sa na to pozrieť z druhej strany, v skutočnosti si určite nemyslím že si v zmysluplnej konverzácii nemáme čo povedať). Keď sa len tak stretnem so staršou pani v autobuse, ktorá nadáva úplne na všetko a všetkých naokolo, nie je to dvakrát príjemné. No otázka je, či to súvisí len so starobou. Aj ja môžem mať náladu kedy nadávam na všetkých a na všetko a nikomu zo spolucestujúcich sa nemusí chcieť počúvať ma. To už je viac o vzájomnom rešpektovaní sa. Tak medzi staršími a mladšími ako medzi všetkými ostatnými skupinami ľudí. Starší ľudia sú ďalej ako my a ich mysleniu často ani nechápeme a preto máme tendenciu odsudzovať ho. O to viac, keď oni nechcú prijímať to naše. A možno práve preto, že sa cítime „menší“ ako oni, si chceme dokázať že to tak nie je a že im môžeme byť rovnocennými spoločníkmi v debate.
Zuzka
