Peter Krištofovič: Dôvod existencie firmy by mal byť väčší ako peniaze

Peter Krištofovič je investor a biznisový kouč. Spoluzakladal viaceré projekty (Allschola, Allfinanz, Salve Group) a dnes sa venuje aj charite. Hovorí, že jeho myslenie a činy najviac ovyplyvnili informácie a udalosti, ktoré počul a zažil a na tomto tvrední si stavia svoju životnú aj podnikateľskú filozofiu, ktorú nám objasňuje v rozhovore.

Tvrdíte, že jednotlivé informácie formujú myslenie. Vo svojej prednáške u nás (Bil. gym. CS Lewisa) ste väčšinu času hovorili o knihách. Sú práve oni Vaším najväčším zdrojom pre formovanie Vašej osobnosti?

Je to tak, mojím zdrojom je zhruba dvesto kníh, ktoré som naštudoval počas svojho života.

Aké knihy Vás inšpirovali najviac?

Je to veľmi ťažké povedať. Snažil som sa zlepšovať v každej oblasti svojho života, preto som si vyberal knihy v jednotlivých obdobiach podľa svojich vnútorných potrieb, napríklad od praktických vecí v živote až po vzťahy s rodinou a deťmi. Je to mix zažitého, počutého a prečítaného.

Čo sa týka podnikania, aké knihy Vás konkrétne najviac ovplyvnili?

Tomáš Baťa: Úvahy a prejavy, Antonín Cekota: Baťa – geniálny podnikateľ, ďalej nasledujú rôzne iné manežerské knihy a školenia od ľudí ako Brian Tracy, John Calvin Maxwell, Anthony Robbins atď.

Spomínali ste viackrát Tomáša Baťu, prečo je pre Vás takou inšpiráciou?

Prečítaním Tomáša Baťu – Úvahy a prejavy som prvý krát narazil na niečo veľmi hmatateľné a uchopiteľné, nakoľko sa tento príbeh odohráva v našich končinách. V danom čase začal Tomáš Baťa podnikať v Čechách a na Slovensku a neskôr sa dostal do zhruba sto ďalších krajín sveta. Keď spoznáte myšlienky za jeho stratégiou, tak vás to celé prekvapí a za Baťom začnete vidieť niečo, čo ste nikde nevideli, nečítali a nepočuli o akomkoľvek inom podnikateľovi na svete. Tomáš Baťa, ale aj jeho brat – Jan Antonín, je úžasná kombinácia ľudí a ľudského umu, ktorá zakladala firmu v ťažkých časoch, počas vojny a veľkej hospodárskej krízy.

Momentálne oslavujeme 140. výročie narodenia Baťu a táto firma stále existuje – je miliardová a dodnes patrí rodine Baťovcov. Prečo je tomu tak? Ako je možné, že tak veľa firiem skrachuje do zhruba piatich rokov a potom je tu nejaká česko-slovenská firma, ktorá existuje aj po stodvadsiatich rokoch svojej existencie? Po prečítaní ďalších kníh o Baťovom systéme riadenia a myslenia má človek neustále ďalšie otázky či sú jeho stratégie využiteľné aj v dnešnej dobe, sedemdesiat rokov potom, čo Baťa žil.  A postupne zistíte, že áno, sú využiteľné, pretože veľa tých princípov je postavených na dobrej psychológii a znalosti človeka. Dnešné inovácie Baťa poznal pred sto rokmi.

Pri vysvetľovaní Vášho vnímania mysle spomínate tzv. “aha” efekt. Čo to je?

Je to pomenovanie fenoménu, ktorý zažíva človek, keď jeho mozog zbadá niečo, čo predtým ešte nevidel. Ja to volám “aha” efekt. Taký výraz predsa bežne používajú ľudia pre prekvapenie. Pre mňa osobne boli informácie, myslenie, činnosti a výsledky vždy akýmsi “aha” efektom, kedy som pochopil, že pokiaľ nie som spokojný s výsledkami, tak musím zmeniť vstup.

Aká je definícia šialenstva? Ak niekto stále robí to isté a očakáva iné výsledky, tak je blázon. A teraz si povie, že sa nemá dobre a je vo svojej práci nespokojný, no predsa každý deň ide do tej práce a všetko robí rovnakým spôsobom. Keď sa niečo nezmení na vstupe, tak sa nezmení ani výstup (pozn. vstupom sa chápe myslenie a výstupom výsledky) . Napríklad taký čašník, ktorý nie je spokojný so svojím výsledkom ho nezmení, kým nezmení svoje myslenie pred činnosťou. Pokiaľ sa bude v reštaurácii viac usmievať ako ostatní a slúžiť viac ako ostatní, tak z mojej životnej skúsenosti viem povedať, že neskôr začne aj viac zarábať. Ľudia mu budú ochotní viac zaplatiť, ale len preto, lebo niečo zmenil. Ak chce niekto od života dostať niečo iné ako predtým, musí niečo iné dať na vstupe. A preto takýmto spôsobom pomenúvam veľký životný “aha” efekt, ktorý ma naďalej viedol ku čítaniu kníh, seminárom a ku filozofii.

Zarábanie je v podnikaní podstatné. Čo ešte je pre vás podstatné v podnikaní? Čo tvoríte, akým spôsobom a aký je váš hlavný cieľ?

Zarábanie je nutnosťou prežitia podnikania. Finančné úspechy firmy hovoria aj o tom, čo si myslí trh o vašej práci. Takže zarábanie peňazí vnímam ako pozitívum podnikania a hovorím to aj kvôli tomu, že veľa ľudí môže mať myšlienkový vzorec: “Peniaze kazia charakter.” Ak je niekto vychovaný v tomto duchu, je veľmi málo pravdepodobné, že bude mať pozitívny vzťah k peniazom. Ale ak poviem svojim deťom, “Peniaze odhaľujú charakter a samotné peniaze sú dobré,” tak im predávam úplne inú myšlienku. Na začiatku ma motivovali peniaze kvôli mojim osobným cieľom, čisto zištným: mať lepšie auto, lepší byt a žiť vysnívaný život. Postupne som formoval svoje podnikanie a aj seba v myslení, že peniaze sú nástroj. Môj názor je dnes ten, že keď je niekto dobrý a firma postavená na hodnotných zamestnancoch a vie generovať peniaze, tak má možnosť veľmi pomáhať. Peniaze samé o sebe nie sú ani zlé, ani dobré. Dôvod existencie firmy by však mal byť väčší ako peniaze.

Som presvedčený, že podnikanie pôjde k lepšiemu a že prežijú jedine zákaznícky orientované firmy, ktoré budú mať vyšší zmysel existencie.  Napríklad predstavme si niekoho, kto založí súkromnú školu, lebo je to dobrý biznis. Ľudia sa predsa musia vzdelávať, tak si otvorí drahú školu a urobí jej dobrý marketing. Niekto ale môže založiť školu preto, lebo chce formovať mladých ľudí. Stále zarába peniaze, ale je to jeho sekundárny profit. Na prvý pohľad robia obe to isté, možno zarábajú toľko isto, ale sú úplne odlišné. Aby som to zhrnul: na začiatku je to veľmi nízky motív – chcem zarábať peniaze. Dnes chcem tvoriť, vytvoriť niečo čo ma prežije, vytvoriť hodnotu pre druhých a zamestnať ľudí. Je úžasné, že človek môže začať s čímkoľvek a zamestnať ďalších. Vytvorí nové pracovné miesta, ďalší príjem pre rodiny svojich zamestnancov. To je predsa fantastické! Podnikanie samo o sebe, tá tvorba pracovných miest a možností je podľa môjho názoru veľké pozitívum. Aj v prípade, že si majiteľ iba chce zarobiť.

Kedy a prečo ste sa začali viac sústrediť na pomoc druhým ako na svoje vlastné finančné ciele?

Verím, že informácie ovplyvňujú myslenie. 20-ročný Peter Krištofovič je iný ako 40-ročný, pretože na vstupe prichádzajú stále nové informácie, ktoré menia naše myslenie. Na začiatku som si myslel, že nové Ferrari alebo dom s bazénom ma urobia šťastným. Potom som to zažil a zistil som, že to vôbec nie je tak. Šťastie nie je otázkou jedného dňa, keď sa vám splnia vaše sny. Zistil som, že sú iné veci, ktoré ma robia šťastným, ale predtým som o nich nevedel. Prešiel som vývojom a teda nemôžem povedať, že zmena nastala v jednom konkrétnom okamihu. Bola to neustála cesta hľadania. Páči sa mi táto budhistická myšlienka: “Cieľ je cesta a cesta je cieľ.” Čím väčší cieľ si stanovíte, tým sa viac po ceste k nemu zlepšíte. Som vďačný za to, že som sa zmenil z podnikateľa, ktorý zarábal pre seba, k tomu, že zamestnávam, vzdelávam a inšpirujem ďalších ľudí. Som rád, že môžem posúvať ľudí ďalej a robiť charitu a popritom sa venovať svojej rodine. To je najdôležitejšie.

Chceli ste postaviť internát pre dievčatá v Keni. Čo bol vtedy Váš vyšší cieľ a ako ste sa k tomu projektu dostali?

Odkedy som začal podnikať vždy som robil nejaký typ charity alebo pomoci, ale v menšom. Keď som začal zarábať viac peňazí, tak som začal viac pomáhať druhým. Stavba internátu v Keni je z jednej časti náhoda. Keď som v Keni sedel pri bazéne v hoteli, prišiel za mnou Martin Cingel, slovenský misionár. Keď sa dozvedel, že prídem, cestoval 400 kilometrov aby sa so mnou stretol. Povedal mi viac o svojej misii v Keni a odkázal som mu nech sa na mňa obráti, ak bude potrebovať podporiť nejaký svoj projekt. O asi rok a pol mi prišiel od neho podklad na stavbu študentského domu s 47 lôžkami. Vysvetlil mi, prečo je dôležité ho postaviť a bol to pre mňa výborný impulz. Páčilo sa mi, že je to niečo, čo vybudujú dvaja Slováci v Keni. Začal som financovať výstavbu a takto vznikol tento konkrétny charitatívny projekt.

Vždy som sa na ceste za mojimi peniazmi snažil pomáhať druhým. Niekedy je na mieste otázka: “Prečo to nerobia všetci podnikatelia?” Každý si nájde svoje vlastné odôvodnenie. Môj dôvod je, že som vďačný za tých 50% DNA, ktoré nie sú mojou zásluhou. Keďže nie som veriaci, tak za to neďakujem Bohu. Ďakujem svojej rodine za to, že mi dali dobrý životný základ. Vďačím im za to, čo teraz mám aj napriek tým druhým 50% tvrdej práce, okolo 16 hodín denne. Preto pomáham a časť svojich peňazí dávam na charitatívne účely a pomáham ľuďom, ktorí nemali také šťastie ako ja.

Snažíte sa charitatívne projekty usmerniť tak aby za nimi bol biznis model, aby boli trvalo udržateľné, alebo do toho nevstupujete?

Môj kamarát Laci Kossár robí krásne charitatívne projekty a snaží sa ich robiť udržateľne. Ja osobne do toho nevstupujem. Šéf jednej z mojich firiem raz v diskusii povedal, že čítal o tom ako si ľudia, ktorí  prispievajú na charitu, kupujú svedomie. Ja som sa takto som nad sebou nezamýšľal a je mi jedno čo tvrdí nejaký psychológ, pretože tým 47 dievčatám, ktoré tam budú bývať, je úplne ukradnuté, či som to urobil pre to, že má výčitky alebo chcem naozaj pomôcť svetu. Ony budú mať úžasné bývanie. Teda, dajte si tam hocakú nálepku, ja budem pomáhať, pomáham a pomáhal som vždy. Bola to úžasná debata, po ktorej som si uvedomil, že záleží na osobnom presvedčení a nech sú tie pohnútky akékoľvek, tí ľudia, ktorým je pomáhané, sú za to vďační.

Hovoríte, že ste pomáhal vždy. Mali ste túto potrebu aj v začiatkoch keď Vám, ako hovoríte, šlo o zbohatnutie?

Áno, tak som to nejak cítil, či to už bola finančná alebo nefinančná podpora, vždy mi šlo o pomoc druhým ľuďom. Mal som vo firme veľmi nízku fluktuáciu, väčšina tých, s ktorými som začínal pred 20 rokmi, je vo firme ešte dnes, ak by im nebolo dobre, tak by odišli. Bolo mi to veľmi blízke a schopnosť zarobiť viac peňazí mi len umožnila byť ešte viac nápomocný aj cez financie, nie len morálne-povzbudzujúco.

Ďakujeme za rozhovor!

Interview: Patrícia Schmidtová, Michaela Weberová a Dušan Dobrík